Profil Zuzany Žabkové pro výstavu finalistů Ceny Oskára Čepana 2017. Současně poublikováno v Denníku N, 14.11.2017. (v pdf ZDE)

Tvorba Zuzany Žabkovej je typická prepojením výrazových prostriedkov súčasného tanca, videoartu, inštalácií, práce s literárnym textom a perfor- matívnymi udalosťami. Oproti radu súčasných umelcov, jej práca nie je obyčajným expe- rimentálnym presahom sme- rom von z výtvarnej oblasti, ale skôr sa pohybuje v medzi- priestore vyjadrovacích mož- ností súčasnej umeleckej tvorby v jej širokom chápaní. Zále- ží len na našom uhle pohľadu, či ju budeme chápať ako ta- nečnú výtvarníčku, do vizuálnej oblasti tvorby vstupujúcu choreografku či performerku využívajúcu aj poetiku literárneho textu. Presahy a pre- meny, s ktorými sa pohráva, s tradičným chápaním daných umeleckých odborov skoro vždy prebiehajú vo vzťahu k územiu ľudskej telesnosti, ktorá je pre ňu východzou kreatívnou pozíciou.

MENÍ ÚLOHY

Vo videu nazvanom De pro- fundis (2012) kamera prechádza kontinuálnym záberom cez scénu koncertnej siene, v ktorej skupina dirigentov bez orchestra diriguje rovnomenný žalm. Postupný presun kamery odhaľuje individuál- ne charakteristiky v podaní jednotlivých vystupujúcich. Autorka tu nielen premiešala rolu kontrolóra s kontrolo- vaným, ale tiež redefinovala pozície jednotlivých médií. Z dirigenta je tanečník, z cho- reografa kameraman a z hudobnej kompozície je tu libreto aj konceptuálna téma diela.

Premeny kreatívnych rolí a transgresia výrazových pro- striedkov sa v tvorbe Zuzany Žabkovej vyskytujú veľmi často. Určite tu hrá rolu aj jej paralelné vzdelanie v oblasti výtvarných umení na strane jednej a tanca a choreografie na strane druhej. Toto dvojité profesné východisko jej kreatívneho pôsobenia je v mno- hých ohľadoch základným pilierom jej špecifického prejavu.

Choreografia sa tradične chápe ako odbor, ktorý je za- ložený na artikulácii a popise telesných pohybov, ktoré sú následne prevedené do živého

tanca. V prípade Zuzany Žabkovej je možné chápať ju aj v omnoho širšom zmysle, keď je nástrojom na podchytenie kultúrnych štruktúr, v ktorých je zapletené súčasné ľudské telo. Tento prístup sa dnes určite vyskytuje aj v oblasti samotného súčasného tanca, predovšetkým však v prípade takzvaného non-danse, kde vystupujú do popredia kon- ceptuálne aj performatívne hľadiská blízke výtvarnej oblasti.

V tvorbe Zuzany Žabkovej však len ťažko hľadáme pevnú hranicu medzi oboma ume- leckými odbormi. Vedľa roly choreografie a pohyblivého obrazu sa často v jej tvorbe vy- skytuje aj ďalší rozmer. Je ním práca s textom, či už so zdrojom inšpirácie, komentárom alebo formálnym prostried- kom, ktorý definuje štruktúru diela. Rovnako to funguje aj v jej ďalšom videu, Une elévation arrondi retirée (2012), v ktorom zohrali dvojznačnú úlohu konkrétna tanečná ter- minológia a poetický rámec, nahradzujúci počas vystúpe- nia tanečníkov hudobnú zlož- ku.

V rade jej prác nájdeme aj ďalšie momenty. Jedným z nich je jej dialóg s pre ňu podstatnou tvorbou dnes už klasických autorov, s ktorými skrz dištanciu času a kontextu nadväzuje až intímnu komu- nikáciu. Rovnako je to v prí- pade videa Hand made (2013), v ktorom na základe princípu kontaktnej improvizácie rozo- hráva tanec prstov s ich ná- protivkami v minimalistickom experimentálnom filme Hand Movie od Yvonne Rainer z roku 1966.

ROZVÍJA AJ SPOLUPRÁCE

V posledných rokoch má v tvorbe Zuzany Žabkovej dô- ležitú pozíciu aj otázka spo- lupráce s ďalšími súčasnými umelcami. Tu dlhodobo roz- víja predovšetkým s Luciou Mičíkovou, s ktorou realizova- la napríklad projekt Až sa vr- cholky nášho neba spoja, môj dom bude mať strechu (2014 – 2015), kde rozvinuli svoju kooperáciu na základe podo- benstva priestoru, v ktorom sa odohráva ich vzájomný krea- tívny dialóg.

Toto architektonické po-

dobenstvo dostalo pevnejšie obrysy predovšetkým v prípa- de ich spoločných výstavných realizácií, pri ktorých uplatnili svoje dialogické hľadanie definície priestoru vo fyzickom i v symbolickom zmysle.

Analogicky rozvinula Zuzana Žabková kreatívnu spolu- prácu s umelcami z oblasti súčasného tanca, ako je to zrejmé z projektu Lupe, na ktorom spolupracovala s ko- lumbijským choreografom Reném Alejandrom Huari Mateom, alebo tiež v projekte založenom na ekologickom myslení, spojenom so širším chápaním problematiky per- makultúry Newfloundland, ktorý realizovala v belgickom Mechelene v spolupráci s Belgičankou Laurou Evou Meuris.

V rámci kolektívneho pra- covného procesu vznikol aj spoločný projekt bratislavskej bytovej galérie Bjornsono- va, ktorý umelkyňa vytvorila v spolupráci s Luciou Mičí- kovou, Ľudmilou Horňákovou, Luciou Kvočákovou a Nik Timkovou.

Staršie videá, v ktorých umelkyňa vymenila rolu choreografky, operujúcu v scénickom prostredí, za úlohu režisérky, ktorá stavia pohyb ľudského tela do vzťahu k po- hybu kamery a zachováva tradičnú úlohu choreografa, predstavujúceho „majstra bábok“. V jej novšej tvorbe vstupuje vedľa inštalačných a výtvarných zásahov do popredia performatívny proces, často založený na kooperatívnych princípoch. Implicitne tu uplatňuje politický aspekt, smerujúci k chápaniu umeleckého procesu ako kreatívneho dialógu, formujúceho sa v me- dzipriestore spolupráce medzi jednotlivými kreatívnymi osobnosťami. Človek a aj jeho telo tu vystupujú v kontexte nerozlúštiteľnej pavučiny kul- túrnych, sociálnych, politic- kých, technologických a biologických determinánt, ktoré určujú dnešné „antropocénne“ biosféry našej planéty.

Zuzana Žabková je tu aktívna v role šamanky kreatívneho rituálu, spájajúceho intelek-tuálny diskurz s poetickou reflexiou eko-sociálnej problematiky.

 

MPCH082

FOTO: Michaela Dvořáková 

 

 

Reklamy

Text o tvorbě Alexandry Pirici na Artalk.cz ZDE

Tvorba rumunské umělkyně Alexandry Pirici se přinejmenším v několika posledních měsících těší rostoucímu zájmu kurátorů i kritiků. Úspěšná byla v letošním roce například její prezentace na přehlídce Skulptur Projekte v Münsteru a za pozornost stála také její pětidenní akce v Neuer Berliner Kunstverein. Mimo jiné i tam se performance organizované Alexandrou Pirici zúčastnil Viktor Čech, jehož recenze berlínské události se nakonec rozvinula v širší komentář, který si všímá nejen choreografické a performativní roviny práce autorky, ale rovněž její schopnosti tematizovat společenské či kulturní procesy a veřejný prostor.

Pirici1_web

recenze dvou soundartových výstav v Nové synagoze v Žilině ZDE

Viktor Čech navštívil výstavu Milana Guštara v žilinské Nové synagoze a sepsal pro Artalk recenzi, v níž se věnuje především spojení architektury a vystaveného projektu. Podle Čecha si Guštarova zvuková instalace dobře rozumí s intelektuálním řádem, který ve svých stavbách následoval architekt Petr Behrens – mimo jiné právě autor žilinské synagogy. „Guštarova tvorba, jež čerpá svou inspiraci z pythagorejského světa číselného symbolismu, reflektujícího v duchu modernismu archetypální vzory starých kultur, z tohoto hlediska nemá daleko k myšlení Petera Behrense, který u svých staveb rovněž akcentoval lapidární archaičnost a geometrický řád ve spojení s moderními technologiemi a úsporností výrazu.“

20543759_10214363525586063_6990055405854314421_o.jpg

druhá část recenze na Artalk.cz – celý text ZDE

Ve druhé části své recenze documenty 14 v Kasselu se Viktor Čech věnuje především prezentacím situovaným mimo hlavní dějiště přehlídky, jež specifickým způsobem relektují strukturu a krizový stav současného světa. Neopomenutelné jsou podle autora v tomto ohledu především některé performance: „Namísto formulace explicitního politického stanoviska nebo orientace na vlastní společenskou využitelnost se […] spíše obrací k tomu, co naše politické a sociální prostředí utváří. Tedy pokud ho nechápeme jen jako součet nehmotných ideálů a výměny informací, ale jako komplexní jev formovaný naším okolím, infrastrukturou, ale především našimi těly a jejich vzájemnou interakcí v rámci jedné komunity.“ V druhé části příspěvku pak autor popisuje aktuální tendenci pozorovatelnou nejen v rámci documenty, jež spočívá ve (znovu)objevování umělkyň dosud prakticky vytěsňovaných z kánonu dějin umění 2. poloviny 20. století.

IMAG5463

 

první část recenze Documenty 14 na Artalk.cz

Recenzi na německou část letošní Documenty rozdělil Viktor Čech do dvou kapitol. V té první se zabývá obecnějším kontextem letošní přehlídky, shrnuje přístup kurátorského týmu a hodnotí volbu uskutečnit dvě hlavní centra Documenty v Kasselu a Aténách. Ve svém prvním příspěvku také vyzdvihuje vybrané monumentální realizace v kasselském veřejném prostoru, které reprezentují množství zobrazovaných témat zastřešených převážně pojmem neokolonialismus. Druhá část recenze vyjde za týden a bude pokrývat některé specifické instalace umístěné v méně konvenčních místech Kasselu.  Celý text si můžete přečíst na Artalk.cz ZDE

IMAG4348